September 2011

Nedeľa - 4. 9. 2011 alebo Koniec veľkých prázdnin

Je preč. Leto, ON, moje bezstarostné dni. Posledné dni. Tieto posledné dni! Sú naozaj dni s výkričníkom. Pretože viem, že som ich nepremrhala, pretože viem, že som ich strávila najlepšie ako som mohla. V náručí niekoho, koho ľúbim nadovšetko.

Dnešok mal takú zvláštnu príchuť... tú príchuť vecí posledných, o ktorých viete, že sa tak skoro nezopakujú. Posledné ranné prebúdzanie, pričom vedľa mňa ležal ON posledné "Dobré ráno láska" a bozk. Posledné objatia, bozky, milovanie... Posledný obed a vyfajčená cigareta. Keď sme ruka v ruke kráčali k prichádzajúcemu vlaku nechcelo sa mi veriť, že to čo sa deje je skutočnosť. Pred chvíľou sme predsa ležali v posteli...spolu. Chcelo sa mi kričať, plakať...nikdy ho nepustiť a nedovoliť mu nasadnúť na ten vlak. Vlak, ktorý medzi nás postavil priepasť.

Je preč len pár hodín a ja mám pocit, že je to celá večnosť...

O 19 dní ho uvidím! Objímem a pobozkám...

 

Pondelok - 5. 9. 2011 alebo Mnoho spomienok a začiatok školy

Ranné vstávanie. To je asi to jediné, na čom sme sa svorne študentsky všetci zhodli, že neznášame a že to bol dnes ráno šok a nezvyk vykopať sa z postele práve, keď zazvonil budík. Celé leto bol vypnutý a zrazu si zvoní a ruší naše sny v čase, kedy sme sa ešte včera len prevracali na druhý bok. Žiadne vylihovanie. Vstať, umyť zuby a naklusať na pol deviatu do školy, aby sme mohli nastúpiť v telocvični a postaviť sa, už ako maturanti, na koniec toho veľkého radu študentov. Teraz sme najstarší a o pár mesiacov...nebudeme....

Nechce sa mi veriť, že aj napriek prvotnému prestupu som sa konečne dočkala posledného ročníka strednej školy. Že teraz to budem ja, kto si v novembri odbije stužkovú, bude rozdávať oznamká, kto bude stresovať počas maturitného týždňa a kto bude plakať pri odovzdávaní maturitných vysvedčení... Ale viete čo? Ja to zvládnem. Iná možnosť neexistuje. Tak ako verím, že sa dostanem na výšku... Pretože ani tam neexistuje iné prijateľné riešenie. Čaká ma rok plný učenia..a modlenia...inak to nevidím.

Plakala som ráno pri bielych teniskách, v aute pri pesničke a takmer aj pri surimi tyčinkách a šampiónoch. Sama neviem, prečo som zrazu taká... ale tie všetky drobnosti mi pripomínajú... JEHO.. Myslím na neho, viem, že mi chýba a uvedomujem si, že je ďaleko, tak isto ako si uvedomujem, že ten čas, kedy ho znova uvidím ubehne rýchlo. Akosi sa mi však tieto drobnosti objavujú a podvedome sa mi pri nich zjavujú chvíle strávené s NÍM. Tie najkrajšie...

Ostáva 18 dní! ♥

 

Utorok - 6. 9. 2011 alebo Článok bez normálneho nadpisu

Mám pocit, že je preč dva týždne a nie dva dni... Nedokážem si pomôcť, moje myšlienky neustále behajú okolo neho a spoločných spomienok. Akoby mi v hlave bežala iba jedna TV stanica a tá dávala dookola to isté. Voláme si, píšeme, no aj tak mám pocit, že ... alebo skôr strach, že to možno nebude stačiť. Že to, čo k sebe cítime teraz sú len pozostatky z leta a že naše city neprežijú každodennú realitu. Nevravím, že to tak bude, ale, len mi to tak dnes zišlo na rozum..

V škole sme si celý deň čítali školský poriadok, dostávali skrinky a všetky tie podobné hovadiny, ktoré sa robia na začiatku školského roka. Zajtra máme ešte celý deň chystať zošit na prax a od štvrtka sa normálne učíme. Nie je divu, keď som zrátala dni, ktoré budeme v škole vyšlo mi smiešnych osem dní do mesiaca. Tak tak, tri dni v týždni prax a dva dni škola. Niekomu by to možno vadilo, no ja som z toho celkom nadšená. Aj keď už vidím, že isto budú aj dni, kedy budem nadávať na to, že som nevyspatá a nič sa mi nechce a snívať o tom, ako by som radšej sedela v tej zime v škole a učila sa.

Okrem toho nás všetci strašia maturitou. A akoby toho nebolo málo už dnes za mnou prišla profesorka s tým, o čom budem tento rok písať sočku...a viete aká som, že ja proste neviem povedať nie. Keby mi povedali, choď a skoč, ja by som asi skočila, lebo niekedy si fakt pripadám, že som len taká malá postavička, ktorá robí mnoho vecí len preto, aby ostatní boli spokojní a aby nikomu nebolo ublížené.... Ale takto to asi v živote ďaleko nedotiahnem...

!!!!!!! 17 !!!!!!!

 

Pondelok - 26. 9. 2011 alebo Príbeh o jednej slze

Plakala som včera večer, keď som si myslela, že som sa zmýlila v svojej láske. Plakala som v posteli, pretože ma bolelo hrdlo. Plakala som, keď som zistila, že som sa nezmýlila, ale zbytočne zo seba urobila kravu. Plakala som, keď som sa sťahovala spať na gauč, pretože mi bola zima a ja som mala horúčku... Plakala som ráno, keď som sotva dokázala vstať a povedať mame, že mi niečo je. Asi by som už mala s tou sebaľútosťou skončiť...

Uvedomila som si, že niekedy nie je ani také ťažké nájsť úžasného a dokonalého partnera, pretože to sa mi už podarilo. Zisťujem však, že je čoraz ťažšie sa mu vyrovnať. Viem, že sa milujeme, že pre seba veľa znamenáme, ale čo sa týka toho, spraviť sa navzájom šťastnými, mám pocit, že ja za ním mierne...vlastne celkom dosť zaostávam a pritom by som to tak rada zmenila, pretože on si predsa nezaslúži byť trestaný za chyby niekoho iného...on nie...

"Budeš mojou ženou?"

"Budem"

a k nebu sa vzniesla tisícka balónov a ja som sa cítila ako by som sa do toho neba s nimi niesla tiež. Dokonale. Načo prstienky, konieckoncov aj tak som nikdy žiadne nenosila. Bolo zopár pokusov, ale bud som ich stratila, alebo sa mi ich nechcelo dávať dolu a potom zakaždým naspäť. On proste vystihol ten okamih...a pritom nevedomky, ale ja som vtedy vedela, že s ním chcem ostať do konca života... a že som možno blázon..? No a