November 2010, časť tretia

Piatok - 19. 11. 2010 alebo Zmiešané pocity

Táto noc bola nejaká krátka, alebo aspoň mne sa taká zdala. Prišli sme večer z kina a takmer hneď som šla do postele, ešte som sa aj vykašľala a umývanie vlasov a hneď šla do postele, ani som sa nehrala hry. Ráno som sa zobudila, s tým, že odkedy mám na mobile tie divné obrázky, ktoré hrajú pesničky, až neskôr mi došlo, že to zvonil budík a tie obrázky boli tie také malé zvončeky, ktoré sa mi pritom ukazujú. No radosť, ešte že som nezaspala.

Prax dnes našťastie ubehla celkom rýchlo (to si hovorím teraz, mali ste nás vidieť tam, ako sme kukali neustále na hodinky). Dostala som dvojku, z ranného umývania pacientky. Priznávam, že právom, mohlo to byť aj lepšie. Jediným mojím dnešným úspechom bolo, že sa mi ju podarilo na raňajky nakŕmiť. Tajne som potom dúfala, že sa mi to podarí aj naobed. Hlboko som sa prerátala, pretože tetuška nie a nie otvoriť ústa.

"Pani, ideme jesť, dobre?"

"Dobre."

"Tak otvorte ústa."

"Dobre."

"No, tak urobte veľké Á."

"A."

"Väčšie ústa musíte."

"Dobre."

Takto som sa s ňou naťahovala asi 15 minút (medzitým som si vyslúžila od ošetrovateľa oznámenie, že pani ma má na saláme, akoby som si to nestihla všimnúť). Skúšala som ju chváliť, presviedčať (povedala, že je to drahé, tak reku, že jej to dávam zadarmo - darmo) nič nepomáhalo. Potom skúšala jedna spolužiačka, potom druhá, tretia. Potom sme od zúfalstva zavolali profesorku. Nič. Hneď nato sme museli odísť, tak sme len oznámili, nech sa hádam ešte niekto pokúsi dostať do pani aspoň hadičkou polievku. Ktovie, či pochodili lepšie ako my.

Ináč som od rána ukážkovo nevyspatá. Ale napodiv sa cítim...neviem ako by som to napísala, zmierená. Na jednej strane som presvedčená, že je a bude všetko v poriadku, na druhej mám záchvaty neskutočného strachu. Vtedy si pripadám ako tá pani, tiež mám toľko vecí, ktoré ma presviedčajú o tom, že sa báť nemám, ale ja si len hovorím svoje. Našťastie sú to fakt len krátkodobé záležitosti. Vlastne, ani neviem prečo z toho všetkého robím takú drámu, asi to mám v tej svojej nešťastnej povahe, ktovie.

Po celkom dlhej dobe mám víkend len pre seba.Môžem si robiť čo chcem, kedy chcem a kde chcem. Nezvyčajný pocit. Niežeby by tá spoločnosť doteraz vadila, to nie. Len je to nezvyklé. K večeru idem do divadla, mám požičanú knihu (Jedz, modli sa a miluj) a mám kopu filmov a seriálov, ktoré som ešte nepozrela a chystám sa na ne už peknú dobu. Tiež môžem upratať izbu, pridávať články, spať. Takže už len ostáva dúfať, že to všetko ma dostačné zamestná, aby som nemyslela na hlúposti, ale len na to dobré.
 
Sobota - 20. 11. 2010 alebo Joj!

Part I. alebo Začalo to ránom

Spala som asi 15 hodín. Potom som povysávala auto, šla po neho na stanicu, najedla sa a zase spala. Doteraz. Môj plán nemyslenia zlyhal už včera večer. Nedokážem to vypnúť, je to ako plyn, ktorý sa mi šíri po celom tele a neviem sa pred ním nijako uchrániť. A volať mu tiež nechcem, lebo som povedala že nebudem...

Nevolá, nepíše, nič... ignore. To mi veru nepridáva na dobrom pocite, skôr naopak. Štve ma to, ja sa snažím, aby som nevyzerala ako nejaká stíhačka, aby mal odo mňa trochu pokoja, ale keď on sa ani sám neozve. Moje pozitívne myslenie je totálne v riti. I keď sa to snažím ešte ako tak zachrániť, ale nejako sa mi to stále nie a nie dariť. Neviem vôbec čo mám robiť. Kniha nepomáha, z hudby mám ešte väčšiu depku a :(.

Mala som si kúpiť to víno, možno by mi bolo veselšie, a keby nie tak by som z neho aspoň znova zaspala a nemusela na nič myslieť...

Part II. alebo Kocky sú hodené

Nevydržala som to... Zavolala som, napísala, stihla sa pohádať a rozísť. A keď som potom ešte nadôvažok s ním volala, jeho spolužiaci sa smiali.. Tak ďakujem pekne, viem,že som zo seba urobila kravu, ale to ma dostalo. Skončila som to. Nemôžem predsa od neho chcieť, aby sa úplne izoloval od ľudí. Ale keď je s nimi, tak sa ja idem zblázniť. On je síce medzi ľudmi, ale ja sa idem utrápiť, a keby to bolo naopak, tak by sa trápil on. Začarovaný bludný kruh. Rozchod bol asi jedinou cestou von. Chcela som mu znova veriť, chcela som byť v pohode. Ale znova som zlyhala...

Je mi totálne nanič.. Neviem, či som vôbec urobila dobre, ale už naozaj neviem ako ďalej a ešte keď som im na smiech, tak ďakujem pekne. Nech sa smeje s nimi, ako by sa mal trápiť so mnou.

Part III. alebo What is lost is lost (Nedeľa 21.11.2010)

Dnes by sme mali výročie. :( V noci mi prezváňal, aj dnes... Som presvedčená o tom, že to čo som urobila bolo správne. Že sa tým niečo vyrieši. Len musím vydržať a stáť si za tým aj napriek tomu, že to nie je zrovna najpríjemnejšie...
 
Pondelok - 22. 11. 2010 alebo What is lost, isn´t lost for ever..

Nespala som. Nie poriadne, nie tak akoby som si predstavovala. Večer som bola v poriadku - ako tak, ale potom, akonáhle som opustila teplo Facebooku, stalo sa zo mňa niečo, čomu by mali odobrať svojprávnosť a v podobných chvíľach hlavne mobil. Dorevaná a zhrozená nad všetkým, čo som dovtedy napáchala som si predsa len nedala povedať a páchala som ďalej a bezuzdne písala smsky a vyvolávala, až mi to samej bolo trochu trapné. Ale nedala som sa.

Ráno som sa zobudila a snažila sa na nič nemyslieť. Dokonca som si cestou do školy chcela vymazať staré sms, nech už na neho nemyslím. Ani som sa k nim však veľmi nedostala a už som revala. Tak som to nechala na inokedy. V škole som mala šťastie na moje poklady, ktoré ma dokázali rozptýliť, takže sa mi pár hodín celkom darilo na to všetko nemyslieť. Až kým neprezvonil. Váhala som, či odzvoniť späť, alebo nie. Predsa len, bolo ráno a mne znova viac vŕtalo hlavou to, že to asi predsa len bolo správne.

Z tohto ma však vyviedol chlapec sediaci na lavičke na chodbe mojej školy, ktorý tam čakal na mňa, Už vtedy mi bolo tak trochu jasné, že je to znova a stále môj chlapec. Že i napriek tomu všetkému čo sa udialo za posledné dni a hodiny, že aj napriek tomu, čo sme si všetko povedali a čo sme si mysleli, že sa zmenilo. Tak sa nakoniec zmenilo toho priveľa a možno vôbec nič.

Zmenilo sa to, že namiesto toho, že ma nemiluje, zistil, že ma miluje, že chce byť len so mnou... a mohla by som tu ešte na pár strán rozpisovať všetko to krásne, čo mi dnes povedal a na ďalšie opisovať, aký bol dnes úžasný...ako zo sna, ale bola by to len strata času. Dnes som to prežila, nesnívala som a som rada, že to tak je. Že o tom nemusím premýšľať keď sama ležím v posteli, ale že ho môžem držať za ruku a snažiť sa znova zmeniť, s ním a pre neho. A že ma to dokonca robí šťastnou.

Neviem sa dočkať zajtrajška...a on tiež nie. Dneškom akoby sme si to všetko znova uvedomili, akoby tá hranica 22 mesiacov musela byť niečím zlomovým, aby sme si dokázali povedať, že sa cítime tak zaľúbene ako kedysi na začiatku, aby sme si znova dokázali povedať, že to chceme navždy a že dúfame, že nám to "takto" vydrží čo najdlhšie. Dnes môžem ísť spať spokojne, azda len s motýlikmi v bruchu, že ho zajtra znova môžem vidieť a pobozkať. 
Sobota - 27. 11. 2010 alebo Tak nám napadol prvý skutočný sneh

Keď som sa ráno zobudila a D mi povedal, že vonku je kopa snehu, spočiatku som mu nechcela veriť. Posledné dni to síce vyzeralo všelijako, ale vždy to bol len taký "mokrejší dážď", ktorý sa podchvíľou roztápal a iba robil na cestách kaluže. Prvýkrát som si uvedomila, že sa skutočne blíži zima. Že tie rezne o ktorých toľko snívame a Vianoce, že už je to takmer tu, že sa stačí pár krát vyspať, pár krát poodmetať sneh z chodníka a znova máme prázdniny.

Dnes sme sa však konečne dočkali takého skutočnejšieho snehu ako doteraz. Nádherný výhľad. O to horšie však bolo neskôr cestovanie autom. Otec ma už pred odchodom varoval, že nemám robiť paniku, keď budem chcieť zabrzdiť a nič sa nestane (spočiatku som sa zľakla, že máme niečo s brzdame) ale nejako som to nechala tak. Zistila som však, že to skutočne nie je žiadna sranda, keď idete a tŕpnete, kedy si auto bude robiť to čo chce.

Nakoniec sme však zvládli nákupy bez nehody a bez šmyku i keď je pravda, že pokiaľ bol na ceste sneh išla som radšej pomalšie, predsa len som mala vedľa seba tri životy, o ktoré by som nechcela prísť len vďaka vlastnej nepozornosti, alebo kvôli tomu, že by som chcela "zamrachrovať". Na druhej strane sa už ale neviem dočkať, ako sa s D pôjdeme sánkovať (sme sa na tom dohodli dnes, keď sme v Tescu prechádzali okolo regálov so sánkami a bobmi).

Deň sa chýli ku koncu a mne neostáva nič iné ako dúfať, že sa poriadne ešte vyspím zajtra a že zvládnem ďalší týždeň školy. Teraz  nás znova čaká nové oddelenie. Zrejme to najhoršie, podľa toho, čo nám zatiaľ rozprávali spolužiaci, ktorí tam boli pred nami. My sme mali tú smolu, že sme šli od odd. kde sa takmer nič nerobilo, k takému, kde sme museli zjavne zrýchliť svoje tempo a teraz to najhoršie. Jediné potešenie je v tom, že ho máme len raz.