November 2010, časť prvá,

2. listopadu 2010 v 23:12
Mačka mi sedí na matike. Jediné čo som doteraz zvládla bol projekt z nemčiny. Nič viac. Ešte stále mi ostáva anglina a matika. Bude to práca na pár minút, ale aj tak sa mi do toho nechce. A potom navyše do sprchy a spať. Keď však vidím, koľko je už hodín, tak sa mi spať ani prinajmenšom nechce. Už dopredu si hovorím, že sa aj tak poriadne nevyspím, tak sa už teraz vopred teším na to, ako si pospím zajtra po škole. S D nebudem, aj keď som s ním teraz bola takmer celé prázdniny, len čo som od neho odišla,tak mi začal chýbať. A chýba mi aj teraz a bude mi chýbať až kým so mnou nebude. Ale keď spolu nie sme, tak aspoň spím. Jednak som potom trochu menej unavená a na druhej strane aspoň nemusím myslieť na to, že ho nemám pri sebe. Zbožňujem spánok, neskutočne, i keď v poslednej dobe spím a akoby som z toho nič nemala. Znova sa len zobudím s túžbou ísť spať a pocitom nevyspatosti. Idem sa pustiť do tej matiky...



3. listopadu 2010 v 0:17
Za chvíľu bude pol jednej. Kým vykonám ,,hygienu" sa ručičky na hodinkách posunú ešte o čosi viac. Teraz ľutujem, že som si posunula hodinky. Keby som to nechala na dnes, pospala by som si o hodinu dlhšie. Neskoro, premrhala som svoju hodinu, pretože som si ju nevšimla. Ani som nezaregistrovala, že sa menil čas. Keby áno, strávila by som tú hodinu po svojom. S tým, že aj keby som len spala, predsa len by to nebola premrhaná hodina, pretože vlastne...ako keby ani nebola. Takto mi ostáva len slabých šesť hodín spánku. Ale aspoň môžem ísť spať s pocitom, že som si urobila všetky úlohy.



3. listopadu 2010 v 12:47

Presedieť pár hodín v škole. Ani sa to nezdá, no niekedy i to sedenie samotné nás stojí nekonečne veľa síl. Prídeme s takmer zalepenými očami do triedy, podvedome stále a znovu hľadáme svoje miesto na sedenie a nevieme sa dočkať zvonenia - toho posledného.

Trávime časť svojho dňa v drevenej lavici, rozmýšľajúc o toľkých veciach, tváriac sa pritom pozorne a celkom zúčastnene. Jedným uchom počúvame výklad profesora a snažíme sa presvedčiť samého seba, že nás to zaujíma, že nezaspíme...

Sú takí učitelia... Tí, ktorí by si mohli ako tému hodiny vybrať to, čo Vás v danej chvíli najviac zaujíma, no ani to nepomôže. Monotónny hlas nás uspáva, jedného po druhom a po chvíľi sa začíname obzerať, aby sme sa touto aktivitou aspoň trochu rozptýlili.

Keď nič nepomáha, pomaly si podoprieme hlavu a len na kratučkú chvíľku zavrieme oči. Naozaj len na chvíľku. Po tej chvíľke sa nám však žiada ešte trošku viac... nakoniec sa chvíľka zmení na spánok na lavici. V lepšom prípade sa zobudíte na to, ako Vám tečú sliny, v horšom na to ako od Vás niečo chce učiteľ, alebo chrápaním rušíte triedu. V tom okamihu nie je hlavné, že ste zaspali, ale to, či máte dobrých spolužiakov. Dobrý spolužiak Vás nechá zaspať, no stihne Vás zobudiť v pravý čas, aby učiteľ nič nezbadal. Ten opačný typ sa len škodoradostne usmieva nad vašimi otvorenými ústami a zavretými očami.  Zobudí Vás až smiech spolužiakov a kričanie učiteľa...



3. listopadu 2010 v 20:34

Ako vždy. Je večer. Rozmýšľam nad tým všetkým, čo musím urobiť, kým pôjdem spať a popri tom sa mi do hlavy vkrádajú myšlienky na spánok. Celý deň som sa tešila, ako si dnes po škole pôjdem rovno ľahnúť do postele. Ale...človek mieni... presedela som tu celé poobedie. Jednak preto, že som si pár hodín písala s D, keďže s ním dnes nemôžem byť...a jedine až zajtra večer. Uvedomujem si, že som na neho asi príliš naviazaná... ktovie prečo.

Je však teraz jasné, že môj plán so spánkom nevyšiel. Dopíšem však teraz tento článok a pustím sa do toho, čo musím zvládnuť - ožehliť uniformu, napísať osnovu na zajtra na prax, umyť si hlavu a vyfénovať si ju, pretože inak sa ráno zobudím a na hlave budem mať niečo, čo sa nedá ani len učesať. Preto s tým musím zabojovať už teraz večer a ráno bude pokoj.

Je to zvláštne budiť sa ráno za tmy a za tmy ešte aj kráčať na zastávku. Nech bolo akokoľvek väčšinou som vždy mala školu tak, že som sa zobúdzala za vidna. Dnes sa budím a vonku svietia pouličné lampy, na oblohe ešte kraľuje mesiac a mne sa z tých teplých perín nechce ani trochu vstávať. No...musím.

Teším sa zajtra na prax ...svojím spôsobom. Keď si odmyslím ten strach, predsa len... byť celý deň pod dozorom, a je to iné ako na cvikách. Toto je naživo. Keď urobíte niečo zle na figuríne, ona to prežije. Na skutočných ľudoch je to iné. Je to zodpovednosť... Ale zodpovednosť prichádza s vekom...takže to budem musieť zvládnuť, tak ako všetci predo mnou. Predsa len nie som prvá ani posledná.



 3. listopadu 2010 v 22:44

"Ale navzdory všem odlišnostem, tu byla důležitá věc, ktoré je pojila, ti dva se šíleně milovali."

Nešla som spať. Musím priznať, že som to nezvládla. Nedokážem bez neho vydržať jeden deň. Napísala som mu, nech príde, že ho odveziem domov. Len aby som mohla byť s ním. Obetovala som svoj spánok, aby som mohla stráviť aspoň hodinku v jeho prítomnosti.

Viem, že s ním budem ešte dlho... neviem ako dlho, no dúfam, že dosť dlho... Ale v to dúfa asi každý, kto je vo vzťahu a len málokomu to vyjde. Ja si však neviem predstaviť svoj život bez neho a po boku niekoho iného. Priveľmi ho ľúbim a priveľmi som si na neho zvykla, aby som dokázala stráviť čo i len jeden týždeň bez neho. Niekto by to nevedel pochopiť a niekto je na tom možno tak isto ako ja.

Je medzi nami veľa vecí, ktoré by som mohla zmeniť a aj mala zmeniť. Hlavne tú kontrolu. Od tej udalsti sa to zmenilo a odvtedy som poľavila len veľmi málo. Niekedy mám také obdobia, že si uvedomím, že to čo robím nie je správne a že by som mala zvoľniť alebo s tým úplne prestať. Na druej strane sú však okamihy, kedy sa sama zožieram všetkým možným a vtedy mám sama seba plné zuby a on tiež...

Chcem to napraviť, chcem stratiť všetky pochybnosti a byť znovu taká ako predtým. Nebáť sa a dokázať mu stopercentne dôverovať ak ako kedysi. Veľmi by som to chcela. Aj teraz zápasím sama so sebou aby som mu nezavolala, kde toľko trčí. Viem, že ak mu zavolám, bude otrávený a bude si myslieť, že ho kontrolujem. Lenže... už je naozaj neskoro a ja ani len netuším, či už je na... počula som cinknúť bránu...už je tu...



4. listopadu 2010 v 21:16

Povedala, že by to bolo za 5..v tom momente ma viac menej prešla chuť do roboty. Vlastne... dalo by sa povedať, že som sa do prestávky len tak motkala po oddelení, snažila sa nezavadzať, ani veľmi nerobiť, len nosiť pomôcky, ktoré sme potrebovali. Bolo mi to jedno, čo povedia. Dnes som proste nemala svoje ráno.

Po prestávke to už našťastie šlo rýchlo. Takmer hodinu sme preberali tému, čo ma nesmierne potešilo. Potom som sa zašila na pár minút na záchod a hor sa ku obedom. Rada roznášam obedy. Teda, neroznášam, keďže som dosť nemotorná a ako čašník zlyhávam, chodím len otvárať dvere spolužiakom. Nerada by som vykydla niekomu obed na zem. To by bola hanba na celý život (alebo len na zvyšné 4 týždne na tomto odd.).

Mám radšej mužškú časť ako ženskú. Niežeby som mala niečo proti ženám, ale s mužmi je väčšinou väčšia zábava. Ženy sú ubolené, stále im niečo prekáža, alebo si niečo vymýšľajú. Nie všetky, ale väčšinou. Chlapi sa s Vami porozprávajú, požartujú, zavše i polichotia. Je jasné, že sa nájdu aj takí, ktorým to zdravotný stav neumožňuje. Ale tých je našťastie málo. Ubýja ma, že keď vôjdem do izby sú tam samé ženy. Na prvom oddelení to rozlišovali len podľa izieb. Nikdy som nevedela, či ma čakajú na izbe ženy alebo muži. Keď som však mala ženy, chodila som na ,,kontrolu" na iné izby. Predsa len mi to dobre padlo, počuť aj nejaké milé slovo.

 5. listopadu 2010 v 0:23 

Od zobudenia som si plánovala, ako si tých pár voľných hodín po praxi pospím, ale nič z toho. Išla som s mamou pozrieť starkého a potom sme sa zabávali vyberaním náhrdelníka na stužkovú. Pár hodín v keli. Domov sme prišli a ja som mala akurát čas na to, aby som sa osprchovala a spravila zo seba niečo slušné, za čo by sa môj D nehanbil.

Dnes mali praktické maturity. Keďže ten podnik nemusím uhovorila som mamu, aby išla so mnou. Keď som zvládla prejsť celým podnikom a usadiť sa, na oslavu tohto malého víťazstva sme si dali PinaColadu. Potom šaláty a potom ďalšiu. A nakoniec ešte jednu. Musím priznať, že v určitom momente, som si nebola istá, či zvládneme zostup schodami, po ktorých sme vyšli hore.

Nakoniec sa nám to však podarilo. Musím pochváliť D, ako mi pekne ponúkol ruku, ako v tých filmoch keď tie dievčatá schádzajú po schodoch v nádherných šatách a držia sa partnera. Tak nejako som si dnes pripadala ja. Až na tie šaty. Prekvapilo ma to..milo. Takisto prekvapivo sme spolu zvládli cestu nielen dole schodmi, ale aj cestu domov. Teraz už len do postele a dúfať, že keď príde D, že budem ešte ako tak pri zmysloch, aby som mu dala aspoň pusu. Predsa len, zajtra musím vstávať. I keď ma lákala predstava voľného dňa...prax je prax a voľné dni sa míňajú závratným tempom.Ostal mi už len 1 alebo 2... do konca roka. To veru nie je bohviečo.



5. listopadu 2010 v 22:15

,,Zlatko vstávaj."   

,,Čt."

Nevstala som. Pekne krásne som ostala doma spať. Prespali sme nakoniec celé dopoludnie a vstávali až okolo jednej. Prebúdzanie to bolo pekné, i keď v noci sa mi snívalo niekoľko nepríjemných snov, ktoré ma donútili pritúliť sa k nemu. Nenávidím tie sny, z ktorých mi potom ostane ten blbý pocit celý deň a ja som celý deň mimo, pretože sa nemôžem zbaviť myšlienok naň.

Poobede som sa prekvapivo sama od seba pustila do upratovania, predsa len treba doma pomôcť niečo viac ako normálne a mama to aj našťastie ocenila a ja som rada, že som jej aspoň trochu zlepšila náladu, že neprišla domov a nebola podráždená. Aj D mi pomohol, takže sme to nakoniec zvládli v celku rýchlom čase a vyrazili sme do mesta.

Druhý deň praktických maturít som už neabsolvovala s mamou, ale s D, keďže išiel podporiť spolužiakov, tak som išla s ním. Pár miešaných drinkov, pirohy, milkshake a palacinku sme zvládli v priebehu hodinky a pol. Ja dneska už drinky bez alkoholu, kedže niekedy po polnoci idem po sestru na koncert. Čiže ma v noci čaká hodinová cesta autom po ňu a potom naspäť. No veselo.

Doma sme už len sedeli, rozprávali sa s mamou, čo myslím, že jej celkom prospelo, vzhľadom na jej aktuálny stav a potom som sedela za netom, D si čítal. Teraz sme si k takej neskorej večeri pustili EuroTrip, z ktorého nám teraz ostali len titulky a rozmýšľame, čo s načatým večerom. Asi len spať, kým je čas na to.



7. listopadu 2010 v 21:33 

Už zase. Hovorím si a sedím tu bez pohnutia. Teda, hýbu sa len moje ruky, ale aj to len veľmi málinko. Zajtra znova škola. Znova budem musieť ráno počúvať otrasné zvonenie budíka a tak ako vždy ho budem môcť vypnúť, až keď budem skutočne hore a zobudená, stopercentne uistená o tom, že už si neľahnem znova do postele s myšlienkou ...ešte päť minút... ale že skutočne vstanem, oblečiem sa a budem fungovať celý deň.

Víkend nebol bohviečo. Niežeby som sa nejako extra nudila, na druhej strane som toho však veľmi nepospala, takže už teraz mám pocit chronického nedostatku spánku (ako inak). Dokonca ma tak napadlo, že čím menej toho cez deň urobím, tým viac si pripadám unavená a akoby mi aj ten deň skôr ubehol pri tom ničnerobení. Ale to je tak asi vždy, že sa čas vlečie len vtedy, keď to nechceme a keď nám je fajn, tak ubehne ešte skôr, ako by sme si priali.

Ani tie dni už teraz nie sú také ako bývali kedysi. Človek sa ráno zobudí a má pocit, že nevstal ráno o deviatej, ale o dvanásť hodín neskôr - večer. Obloha sivá a zatiahnutá mrakmi, akoby sa pred nami slnko chcelo skryť a naznačiť nám, že je čas na zimný spánok. Ten by som veru potrebovala aj ja. Deptajú ma tieto dni, kedy je vonku počasie také akurát na spanie a my musíme fungovať. Fakt..už len to počasie ma unavuje, niekedy sú proste dni, kedy si pripadám ako tá figúrka medvedíka, ktorá kýve hlavou, keď na ňu svieti slnko. Ja takisto, ale samozrejme, že sú dni, kedy stačí trošku postrčiť a ide to aj bez slnka.

V takýchto chvíľach by som bola rada medveďom a už aj sa uložila na zimný spánok.