November 2010, časť druhá

Pondelok - 8. 11. 2010 alebo Nech žijú čínske obchody a ľudia

Pondelky by mali zakázať. To si hovorím vždy, keď po celkom peknom víkende musím zrazu vyliezť z tej vyhriatej postele skoro ráno a tváriť sa, že fungujem tak, ako sa odo mňa očakáva. Najradšej by som však ani nevyliezla. Strávila by som tam celý deň. Pekne potichučku, nikto by sa o mne nedozvedel, nikto by ma nevyrušoval. Tíško by som si existovala v tom malom kútiku môjho sveta. Mala by som pokoj od každého a od všetkého.

Nejde to... nemôžem ostať v posteli kedy chcem a ako dlho chcem, mám toho veľa, niekedy mám pocit, že až priveľa. No i tak sa niekedy na to všetko proste vykašlem a zaleziem do postele. Čo môžeš urobiť zajtra... alebo tak nejako to je, každopádne ja to naplno využívam a potom som nervák, pretože potom pre zmenu nestíham nič.

Dnešok som teda v škole prežila s myšlienkami niekde úplne  inde a tešila sa na poobedie s D. Po škole sa mi stala ohavná vec. Pár týždňov mám v jednom obchode vyhliadnutú celkom peknú bundu, ktorú som si chcela kúpiť. Chýbali len peniaze. Ani som sa nepozerala po iných, proste som šla na istotu. Keď som tam však dnes, na ,,istotu" prišla, zistila som, že číňania nie sú ľudia, pretože som sa nevpratala do veľkosti XL! Niežeby ma to teda nejak zvlášť trápilo tá veľkosť. Len ma trápila tá bunda, taká pekná bola.

Na pokraji nervového zrútenia som volala mame, ktorá ma upokojila a povedala, že si nemám bundu pozerať u číňana, ale u ľudí. Tak som prešla pol mesta a nikde nič. A tie, ktoré by mi aj boli, boli pre zmenu príšerné. Takže ďakujem pekne, radšej budem chodiť celú zimu v tenučkom kabátiku, ako by som mala nosiť tú ohavu, ktorú som si v návale neviem čoho kúpila pred dvoma rokmi. Tú by som si teraz vzala tak možno na lyžovačku (keby som lyžovala) alebo na turistiku.

Takže dnešok strávim premýšľaním o tom, kde zoženiem novú a celkom súcu bundu, nad tým, ako stihnúť toľko vecí za 24 hodín a hlavne sa modliť, aby triedna vzala omluvenku. Niežeby som ju mala sfalšovanú alebo niečo podobné. Len ona je proste taká, že pri nej si človek nikdy nemôže byť na istom, či Vám ju vezme alebo nie, či náhodou ju nenapadne volať rodičom, doktorke a neviem kam ešte by ju mohlo napadnúť zavolať.

Streda - 10. 11. 2010 I. alebo deň s črevnou chrípkou

Je to úžasný pocit, keď ráno nemusíte vstávať do školy. Pekne sa po zazvonení budíka prevaliť na druhý bok a pokračovať v tej úžasnej činnosti, ktorú ste robili celú noc. Pre mňa to je niečo, čo si nemôžem dovoliť, často, ale keď už, tak som za to nekonečne vďačná. Dnes som to aj potrebovala. Včera sme si ešte pred polnocou so sestrou farbili hlavu, aby sme si dnes mohli dopriať očistnú kúru.

Očistná kúra, celkom pekne to znie, v praxi to však znamená, že po včerajšom farbení sedíme vzpriamene, vlasy máme vypnuté dohora a ofiny vypnuté. Na krku, ušiach, čele a kdekoľvek okolo vlasov máme napatlaný krém. Mastný a po záruke, ale našťastie osvedčený na toto použitie. Tak si ho tam dáme a po nejakej dobe zotrieme, niektoré škvrny tak potom pomiznú.

Musia zmiznúť do Piatku. A takisto si musím pár krát umyť hlavu, aby som si tú farbu zmyla z hlavy - nie z vlasov, ale z hlavy. Pretože teraz, keď mám cestičku, ani by ste ju nenašli, pretože aj tá je zafarbená. Tak to musím urobiť tak, aby moja pokožka hlavy mala zase normálnu farbu, inak budem vyzerať ako debil.

Črevnú chrípku má moja sestra, pre mňa to je len dobre, keďže to môžem dostať, čo som síce chvalabohu nedostala, ale predsa len :) výhovorka je to dobrá. Len som sa jej opýtala, čo povedať doktorke a radosť žiť.

Vstala som na svoje pomery celkom skoro (o desiatej), potom raňajky a potom som si chcela dať tú svoju kapustovú chudnúcu polievku. Keď som sa ňu pozrela, bola trošku spenená, ale sa mi to nezdalo, keďže som ju varila len včera. Tak som ju v pohode prevarila  a nabrala si. A vtedy som zistila, že tá pena nebola v poriadku, že tá polievka sa akosi zmenila za tú noc a veru nie k lepšiemu. Takže kapustová diéta už nebude spočívať v tom, koľko tanierov polievky zjem, ale koľko ich tajne vyhodím namiesto toho, aby som ich musela zjesť...och joj... ostáva mi voda.

Streda - 10. 11. 2010 II. alebo prípravy začínajú

Zajtra ráno idem normálne na prax...neteším sa. To minulé oddelenie mi vyhovovalo viac ako to čo máme teraz, ale... musím si proste len zvyknúť a prestať frflať. Poobede, hurá, idem si dať robiť nechty. Viem, že by som nemala, pretože prax je aj v Piatok, ale neskôr sa nedá, keďže máme málo času. Pôjdem sa proste v piatok ospravedlniť. Ak to nepomôže ...no.. neviem, ale nedám si ich dolu ani za nič. Na praxi totiž musíme mať len také malinké kýptiky a s takými predsa nepôjdem na stužkovú. Ešte že mi sestra dohodila kamošku, ktorá mi to urobí celkom lacno. Na ten týždeň čo to budem mať, no nekup to. Len dúfam, že budú pekné. Nemám totiž ani tušenie, čo mi chcú na tie nechty napatlať, ktovie.

Šaty už mám kupené od minulého roka (no a čo, že idem dvakrát v tých istých, dám si ich aj nabudúce na svoju, ja som neni taká, že by mi to nejako extra vadilo). Mne sa strašne páčia, sú na ramienka, dlhé až po zem a krásne červené (hodia sa mi k vlasom), na spodku také vrstvené, s ružičkou a vzadu na zaväzovanie! Včera som ich ešte skúšala, či sa do nich vôjdem, k nim ešte topánky (neviem sa rozhodnúť) a niečo na krk (to niečo sme kúpili v Tescu a celkom rýchlo a lacno). Sestra vymyslí nejaký účes, make-up (čiže ona mi dá tiene a ja sebe riasenku, jednoduché) a hotovo.

Neviem, či sa mám tešiť, alebo strachovať, ktovie. V prvom rade nám ale bude treba odvoz (neviem kde ho ideme zháňať) a potom budem ja potrebovať niekoľko pohárikov, aby som to tam zvládla. Budem mať síce psychickú podporu doma a aj tam v podobe Krtka, D a jeho sestry, ale predsa len...alkohol Vám tie pomyselné ružové okuliare nasadí presnejšie a istejšie ako človek. Niežeby som bol alkoholik, ale sú situácie, ktoré si vyžadujú trochu si vypiť (keď napríklad idete prezentovať SOČ pred neviem koľkými ľudmi a ste na pokraji zrútenia ako ja v to ráno), aby ste ich vôbec zvládli s úsmevom.

Nakoniec mi už len ostáva sa modliť, aby sa ten môj bruch do piatku vyparil aj s tou citrónovou vodou, aby sa nič nepokazilo ako moja zázračná chudnúca polievka, aby sme nakoniec nešli 10km domov nadránom pripitý pešo a aby som nezaspala na stole (po mnohých skúsenostiach viem, že keď si dám viac ako len "do nálady" chce sa mi spať).

Utorok - 16. 11. 2010 I. alebo Keď sa človek bojí, tak mu treba

Stužková dopadla nad očakávania výborne. Až na tie stĺpy a menšiu kolíziu v závere. Ale ináč to bolo úžasné, skvelé a super. Všetci zlatí a milí (niektorí nepochybne aj kvôli toľkému množstvu alkoholu, ktorý sa popil), program "na popukanie". I keď jeden člen našej výpravy strávil celý čas na záchode, fungovali sme celkom spoločne, ale aj oddelene, čo som ja - človek vrcholne nespoločenský celkom zvládla. O týždeň sú dozvuky.

Nebudem písať o tom koľkokrát sme znova s D preberali jednu a tú istú tému, ani to, že sa stále snažím presvedčiť sama seba o tom, že je všetko v poriadku, že je zlatý a milý (ale to je...) a dokonalý (to už menej i keď niekedy mám ten pocit) a že miluje len mňa a všetky tieto podobné veci. Vlastne...ja viem, že je to tak, skutočne to viem. Len mám akosi menší problém tomu aj skutočne uveriť.

Jasné, že mám svetlé chvíľky a že sa snažím myslieť pozitívne (nie nadarmo som čítala Tajomstvo), ale aj napriek tomu, mám neskutočný strach, strašný. Vyzerá to tak, že spolu totiž nebudeme celý víkend. Odjakživa sme spolu cez víkendy a cez týždeň málo. A teraz prídem aj to ten víkend. A keď som sa presviedčala, že to nevadí, že predsa zajtra je deň voľna, že to bude taká malá náhrada, tak ma omámil telefonát, že sa zrejme nič také konať nebude, pretože musí doma pomáhať a moja posteľ bude akosi nedostupná.

Viem, že je to hlúpe a zbytočné a možno až choré. Ale tak veľmi som zamestnaná pozitívnym myslením a snahou odstrániť ten strach, že sa potom bojím ešte viac. Nedokážem sa poriadne sústrediť, všade hľadám nejaké náznaky, ktoré tam pritom ani v skutočnosti nie sú, vidím ich len ja sama. Viem, že mu tým ubližujem, ubližujem tým aj sebe. Obom a ničí nám to vzťah. Do istej miery určite.

Bože, najradšej by som mala nejaké tlačítko, ktorým by som mohla vypnúť niektoré myšlienky a spomienky, proste by som ich len tak vypla. Alebo hodila do koša ako nepotrebné súbory v pc. Alebo ešte lepšie, vrátila čas. Všetko sú to ale veci nemožné a ja sa už konečne musím začať správať dospelo a prestať na to všetko myslieť, lebo ak to takto pôjde ďalej, skončím sama niekde v blázinci!

Streda - 17. 11. 2010 I. alebo Pozitívne myslenie sa niekedy vypláca

Aktuálny stav je, že mám umyté vlasy (v predstihu), večeriam niečo neskutočne nezdravé (slaninu), pijem litre čaju a ostala som doma sama s mačkou. Dnešný voľný deň sa rýchlo a isto chýli ku koncu a ja už rozmýšľam nad tým, čo všetko musím stihnúť aby som si mohla ísť ľahnúť trochu skorej a zajtra to na tej praxi ako tak zvládla a neodkvecla tam niekde od únavy.

Písala som, že ma v utorok mierne vydesil telefonát a hrozba, že spolu nebudeme. Ha! Omyl. Môj drahý sa po tom rozhodol zabojovať a povedal, že teda pôjde ku mne, ak ja nemôžem ísť k nim. Nič také sa však nekonalo (avšak som toto rozhodnutie patrične ocenila vďakou, pretože sa mi to zdalo neskutočne milé a úžasné) a on pekne napochodoval domov. V konečnom dôsledku tej pomoci nebolo veľa a tak sa pošťastilo a večer prišiel.

Noc a dnešok sme teda strávili spolu a ja musím priznať, že odkedy myslím pozitívne, som milšia a navonok možno aj trochu spokojnejšia. Tým pádom sa teda aj lepšie chovám a som milšia ako kedysi (to bol prvý cieľ a dúfam, že sa vydaril aspoň z časti) a to sa odráža aj na jeho chovaní, čo ma teší tiež. Druhým mojím cieľom bude teda len vydržať s týmto pozitívnym chovaním a začať SKUTOČNE myslieť pozitívne. Teraz sa o to len snažím, ale časom by som bola rada, keby som na to všetko aj reálne myslieť prestala.