Február 2011

Pondelok - 8. 2. 2011 alebo Short story about ... folikul

"Keď chcete rozosmiať Boha,povedzte mu o svojich plánoch."

Pôvodne som si plánovala pekné zakončenie víkendu. Bez hádok. Plánovala som, že prídem domov, potancujem si, budem si písať poznámky  a potom vystresovaná z Pondelka si pôjdem ľahnúť do postele, počúvať XindlA-X a zaspávať. Ani jedno z toho mi nakoniec nevyšlo.

Len čo som vstala u D z jeho postele, že idem na vlak, zacítila som v bruchu takú zvlášnu bolesť. Keďže sa však doktorom vyhýbam ako len viem, myslela som si, že je to len také nič, čo rozchodím. Keď som však chodila, bolesť bola čoraz neznesiteľnejšia a po chvíli som nevedela či idem odpadnúť, alebo vracať alebo sa od horúčavy povyzliekať.

Keď som si navyše predstavila tú dlhú cestu domov, pred očami som videla všetky hviezdičky a takisto samú seba, ako ostanem ležať niekde uprostred cesty zničená a biela ako stena. Nedalo sa nič robiť, volala som mojej mame, šoférke ako lusk (irónia), aby prišla po mňa. Tá už vedela, že to nebude len tak, pretože inak by som jej ani náhodou nevolala. Hrdinka moja, prišla až na stanicu, i keď popri tom som mala pár telefonátov, týkajúcich sa hlavne vecí ako, kde je spojka, stierače a smerovky. Ale prišla.

Aj domov zašla, kde mi hneď dali konské kvapky od bolesti, ktoré sú len na predpis, ale akýmsi zázrakom ich máme doma a spolu so sestrou a notebookom hľadali na nete. Až kým sa N nevytasila so zápalom slepého čreva. Podľa návodu mi postláčali bruchom, načo som aj keby som chcela nemohla povedať že nebolí, keďže sa mi do očí nahrnuli slzy. Tak poďho zase do auta a na pohotovosť. Tam ma už nečakal nikto iný ako môj milý bývalý profesor, ktorý ma každú hodinu vyvolával. Ten mi prehmatal brucho a poslal na chiru...

Úchvatné, tak sme sa zase presunuli inam. Tam mi vzali krv a povedali jednu z najhorších viet, aké som kedy počula, že ma pošlú na gynekológiu, či to nie je toho pôvodu. Viac ma vydesiť nemohli. Kým sme teda čakali v čakárni na výsledky z krvi (ktoré boli zvýšené) stihli sme prebrať aj to, či nie som tehotná a kde by sme to bábo dali a čo by sme robili. Ja na pokraji nervového zrútenia som hned písala D, aby som v tom strese nebola sama a popri tom som rozmýšľala, či sa nemám ísť narýchlo umyť na záchod. Predsa len, mala som ísť k človeku, ktorý ma mal vyšetriť "tam" a ja som bola po celom víkende.

V bolestiach a všetkom možnom som napokon absolvovala aj tretie vyšetrenie, ktoré bolo asi najbolestivejšie zo všetkých a s diagnózou prasknutého zväčšeného folikulu a tekutiny z neho, ktorá sa mi voľne povaľovala v bruchu som sa pobrala domov ležať. Radosť žiť. Ale kým sa nehýbem, tak je to celkom v pohode.

Včera som ešte bola na kontrole, našťastie D išiel so mnou. Pretože sme tam čakali od ôsmej do dvanástej!! Neskutočne dlhé čakanie. Všetky mamičky už poodchádzali a dokonca prišli nové a ja som tam stále sedela a čakala. A potom som sa mojím pomalým tempom s D dostala domov.

Dnes ... je dnes. Je to deň o ničom. Pozrela som film, prespala polovičku popoludnia, zahrala sa Simsov a neučila sa, ako inak. A teraz idem spať. Aby som zajtra mohla prísť zo školy a zase spať. Ešte že v piatok ideme s Krtkom piť (i keď ja už veľmi nebudem, keďže som to minulý piatok trochu prehnala - trochu tak, že som skončila s vedrom pri posteli, ale budiš) a potom je týždeň voľna. Konečne sa zase dospím a dúfam, že aj dopíšem časť poznámok, ktoré mi chýbajú.

Dobrú noc...
 
Streda - 9. 2. 2011 alebo Tri objatia

Kedysi som kdesi čítala, že stačia tri objatia denne, aby sme boli šťastnejší. Keď sme sa tak v škole nad tým trochu zamysleli, zistili sme, že na tom možno bude niečo pravdy. Predsa len, v prvom ročníku sme sa všetci vždy pri príchode objali a takisto pri odchode. Postupom času sa však akosi tento "milý" zvyk spomedzi nás akosi vytratil a takisto sa vytratila pohoda z nášho kolektívu. Ja to priznávam a nie som jediná. Všetci to vieme. Ostáva len dúfať, že stužková sa na rok vydarí a my to nejako spolu dotiahneme až do konca bez nejakej krízy.

Od piatku máme prázdniny. Neskutočne sa teším. V sobotu ideme s Krtkom piť, ako inak, keď príde tento týpek. V sobotu by som chcela ísť domov, aby som trohcu upratala sebe v izbe ale aj doma, pretože som už nejakú dobu na to kašľala. A potom ostať hádam doma až do pondelka a potom dúfam, že vyjde plán s chatou. Dlho som na nijakej nebola, takže celkom rada by som bola, keby táto vyšla. O to viac, keby naozaj vyšla, nie len tak, že na ňu pôjdeme, ale aj tak, že sa tam nestane nič zlé ako na tej prvej. Proste nech dobre dopadne.

Ostáva teda už len prežiť zajtra a piatok na praxi. Posledný týždeň na oddelení. I keď možno tajne dúfam, že učiteľka bude chýbať a tajne dúfame s M, že by nás mohli dať nejako dokopy, aby sme sa mohli spolu zašívať. Zlatá, ma volala plávať s ňou zajtra, tak ako minulý týždeň, ale ja kvôli nedeľnej príhode nemôžem, takže som jej musela odolať. Ale po prázdninách by som s ňou šla. Bolo to fajn. Plávať v tej chladnej vode na ktorej sa odrážalo slnko. Krásne. A do toho všetkého jej prítomnosť a môj dobrý pocit z plávania. Dokonalé. Chvíľa, ktorú si človek proste chce zopakovať.

See you later, alligator. :)