December 2010, časť prvá

Streda - 1. 12. 2010 alebo Krátky príbeh o nevere

Netrvalo dlho a pár dní na to, ako som sa zobudila z jedného zlého sna, zistila som, že sa začal ďalší. Podviedol ma. Po tom všetkom sme sa dali vždy dokopy, dokonca som mu po tom prvom "pošmyknutí" začala veriť. Neverial som, že to dokážem, ale podarilo sa mi to po roku a pol. Včera som zistila... že to bolo zbytočné. Znova to urobil. Ako keď Vás niekto bodne nožom a aby toho nebolo málo, tak ho tlačí stále hlbšie a nakoniec ho otočí, tak aby Vás to bolelo viac.

Nezvládla som to, nezvládla som neplakať. Musela som odísť z poslednej hodiny. Snažila som sa hrať s ostatnými volejbal, ale zvládla som to pár sekúnd a odišla som, kde som potom zo záchoda volala spolužiačke, nech povie, že idem domov. Nemohla som tam ostať, nemohla som sa tváriť, že som v pohode, pretože som v pohode nebola. Bola som na totálnom dne, tam kde som predpokladala, že sa už nikdy nebudem musieť vrátiť. Neviem prečo, doteraz si kladiem tú otázku ale stále zostáva nezodpovedaná.

Stále sa sama seba pýtam, či by sa to stalo, keby som si nešla ľahnúť, keby som mu vtedy odpísala včas, keby si nevypol zvuk na telefóne, keby... tisíce ďalších keby sa vynárajú jedno za druhým a nedajú mi spávať. Už nevládzem ani plakať, mám pocit, akoby...akoby sa to nestalo, akoby mal odniekiaľ z rohu vyskočiť niekto, aby mi povedal, že to nie je pravda, že sa to skutočne nestalo, že to bol len žart, blbý ale žart. Že môj chlap nie je až taká bezcitná sviňa, ktorá sa otáča za každou sukňou, ktorá mu na to dá príležitosť.

Je... a ja som hlúpa a naivná a hlavne sklamaná a zo zlomeným srdcom. Viem, že nie som prvá, posledná a ani jediná, ktorá si niečím takýmto prešla. Raz, dva razy, niektoré aj viac. Pre mňa však tento druhý raz znamená koniec. Nevydržím to, nedokážem ho objať bez toho, aby som nemyslela na to, čo všetko vtedy robil s tou druhou, nedokážem na neho myslieť inak ako v tej súvislosti. Tak dlho mi trvalo snaženie od prvého razu... akoby Vás niekto opakovane bil, sotva sa zotavíte po prvej rane a hneď príde druhá.

Koľko takých rán som schopná ustáť? Koľko sĺz vyplakať, kým sa znova dám do poriadku. Kým znova začnem veriť niekomu a presvedčiť sama seba, že nie všetci sú ako on a že možno nie som až taká zlá, aby som si toto všetko zaslúžila prežiť znova. Miestami síce mám pocit, že teraz ke´d sa priznal sám a keď to nie je prvý raz, že som možno už trochu odolnejšia, ale potom prídu chvíľky, kedy mám pocit, že nie som schopná existovať s toľkou bolesťou, že to nezvládnem...

Už to toľko nerozoberám ako to predtým a dúfam, že s tým ani nezačnem. Ani neviem čo poriadne chcem. I keď mi všetci radili, aby som sa na neho vykašľala...nedokážem to. To je najhoršie, keď niekto sklame vo funkčnom vzťahu, keď obaja milujú, potom trpia obaja a pre oboch je to ťažké. Viem, že by bolo najlepšie na všetko zabudnúť a nechať to úplne na pokoji, ale nedokážem to, akoby som musela ostať s ním aspoň v kontakte... a sľúbiť mu, že sa nad "nami v budúcnosti" ešte zamyslím. Neviem či to dokážem. Nechcem až do smrti žiť s pocitom, že ma niekto podvádza, nechcem aby si myslel, ze keď to urobí a potom oplače, že mu znova naletím.

Vôbec neviem čo mám robiť. Prečo k životu nedostávame návod na rôzne životné situácie? Keď som ho strážila tak mu to bolo za zlé a ja som bola ešte horšia, ale relatívne bol kľud. Akonáhle som však poľavila a nechala mu priestor a pocit toho, že mu verím, tak sklamal... tak čo teda?
 
Piatok - 10. 12. 2010 alebo Za všetko môže láska

Áno priznávam, ten názov som si požičala z jedného filmu, ale to len preto, lebo som mala pocit, že dokonale vystihuje to všetko čo sa momentálne okolo mňa deje. Po tom všetkom čo sa stalo a čo som tu písala, dnes môžem prehlásiť, že som sa stým popasovala lepšie, ako vtedy, ked sa to stalo prvýkrát a že aj napriek všetkým "radám" ktoré by smerovali k rozchodu, som predsa len poslúchla svojho anjelika strážneho, ktorý mi poradil, aby som vydržala, aby som videla aké to bude a potom sa rozhodla, či to skončím definitívne, alebo ostanem.

Skúsili sme to, načo čakať a tváriť sa, že k sebe nič necítime, keď sa aj napriek všetkému ľúbime ako kone. Sme spolu...nehovorím, že spolu chodíme, pretože už to nikdy nechcem škatuľkovať podľa nejakých noriem a riadiť sa podľa toho, či si zmením vzťah na facebooku alebo nie, kde mi to vzápätí okomentuje cca desať ľudí, ktorí ani nemajú šajn, čo sa vlastne stalo a prečo, iba tam píšu svoje neveriacke komentáre. Sme spolu, lebo je nám spolu dobre a máme sa radi. Sem tam sa síce ešte pochytíme, ale to patrí k tomu. Ako mi to raz vyšiel ten citát - Chyby nás nútia robiť veci znovu a inteligentnejšie...alebo niečo v tom zmysle a myslím, že z časti to aj bola pravda. Uvidíme, či to teda lepšie zvládneme...

Ináč sa tu nič zaujímavé nedeje. Čítam knihy, pozerám filmy, odhadzujem kopy snehu, ktoré nám napadajú na chodník a na schody (hlavne na auto), venujem sa D a pomaly sa chystám na to, že nadchádzajúci víkend musím stráviť doma s mamou a sestrou pečením a upratovaním a takisto čakať rozhodujúcu správu, ktorá rozhodne o budúcom osude nášho počítača, ktorý si včera vzal domov milý ujo opravár a povedal, že do víkendu to musí byť hotové.

So sestrou sme sa už ale viac menej rozhodli, že tá bedňa je predsa len stará a že už potrebujeme niečo nové a jednak na rok nás čakajú vysoké školy (dúfame) a že by sa žišli notebooky. Takže teraz už len popremýšľať o nejakej pôžičke (dúfame, že dedko s babkou zafungujú tak ako kedysi u iného vnúčaťa) a hor sa na nákup. Zatiaľ čo sestre stačí jednoduchý, ja som bohužiaľ trochu náročnejšie, mne stačí tiež jednoduchý, ale podmienkou je aby mi na ňom šli Simsovia aspoň dvojka, keď už trojka nie, ale uvidíme.

Takže predo mnou je nudný víkend plný roboty a myšlienok na to, že nemôžem byť s človekom, ktorého milujem a že musím pracovať a vymýšľať cestu k notebookom (lebo mama povedala, že si našetríme časom a budeme ich mať v januári, ale to je hovadina, lebo v januári už musím mať odovzdanú 30 stranovú prácu do školy), takže musím to dokončiť takto "zahorúca" lebo inak sa k tomu znova dostaneme až za rok. Hor sa na medovníčky...!